Obdivuhodný príbeh bývalej slovenskej volejbalistky, ktorá pomáha tým, ktorí to potrebujú úplne najviac! Alexandra Hovancová sa zaslúžene stala víťazkou Krištáľového krídla za filantropiu. Svoj život obetovala pre dobro tých najzraniteľnejších.
Bývalá volejbalistka Alexandra Hovancová (36) svoj život zasvätila tým, ktorí to potrebujú úplne najviac. Za svoju záslužnú a obetavú činnosť dostala Krištáľové krídlo za filantropiu. Ako sa dostala k pomoci druhým, čím ju táto náročná práca napĺňa a či plánuje v budúcnosti aj vlastnú rodinu? To všetko prezradila v rozhovore pre portál Šport24.sk.
Cez víkend ste získali prestížne Krištáľové krídlo za filantropiu. Čo toto ocenenie pre vás znamená?
- Je to pre mňa najvyššie možné ocenenie, aké existuje. Odmalička som pravidelne sledovala túto anketu a zakaždým som premýšľala nad tým, o akých výnimočných ľudí ide. Zrejme aj z toho dôvodu ešte stále nemôžem uveriť, že som sa stala jednou z laureátov Krištáľového krídla. Na druhej strane, skutočný a hmatateľný výsledok mojej práce je šťastie mojich detí, nájdený domov pre týrané ženy a obedy pre bezdomovcov.
Tušili ste pred vyhlásením výsledkov, že zaznie vaše meno. Čo sa vo vás odohrávalo, keď sa tak stalo?
- Ak mám byť úprimná, absolútne som to nečakala. Mnohým ľudom som predtým aj hovorila, že tomu vôbec neverím, pretože som dobre vedela, aké osobnosti sú na toto ocenenie spoločne so mnou nominované. V duchu som si hovorila, že na Krištáľové krídlo musím ešte ,vyrásť´ a už samotná nominácia bola pre mňa obrovský šok. Keď potom zaznelo moje meno, mrzelo ma akurát to, že som si aspoň nepremyslela, čo poviem na pódiu. Avšak opakujem, ani na moment som si nepomyslela, že by som mohla vyhrať.
Kedy ste sa vlastne dozvedeli, že ste na Krištáľové krídlo nominovaná?
- Pár dní pred Vianocami som sa vracala pracovne z Bratislavy s vedomím, že ma čaká najťažší týždeň v roku. Po ceste mi zazvonil telefón, v ktorom sa ozvali organizátori ankety. Sprvoti som si myslela, že chcú odo mňa, aby som niekoho na Krištáľové krídlo za filantropiu odporučila, no ihneď ma vyviedli z omylu a oznámili mi, že nominovaná som ja. Nechcelo sa mi tomu veriť, myslela som si, že si zo mňa niekto strieľa, a tak som to mesiac ani nikomu nehovorila. Uverila som tomu až v momente, keď vyšli ozajstné nominácie.
Ste riaditeľka domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi. Čo táto práca všetko obnáša?
- Aby som to upresnila, som riaditeľkou až troch zariadení. Čo sa týka centra pre ťažko choré deti, hľadám sponzorov, ročne napíšem aj 200 projektov, hľadám granty, no súčasne aj pomáham s raňajkami a snažím sa byť s deťmi čo najviac. V prípade núdzového bývania pre týrané ženy je to taktiež o zháňaní financií, ale aj o komunikácii a hľadaní najlepších možností pre klientky a o mnoho ďalšom, čo s tým súvisí. Tretím zariadením je sociálna služba pre výdaj stravy, pričom výnimočným sme podľa mňa tým, že varíme okolo 200 obedov pre dôchodcov, bezdomovcov, krízovému centru, dennému stacionáru, špeciálnej materskej škole či sestričkám z rádu. Mám teda čo robiť. Pracujem pätnásť až sedemnásť hodín, je úplne jedno, či je piatok alebo sviatok a nezastavím sa ani cez víkend.
Ako dlho sa tejto práci venujete a kedy sa u vás vytvoril vzťah k nevyliečiteľne chorým deťom?
- Túto prácu som si vysnívala. Keď som mala devätnásť rokov, zomrel mi blízky kamarát na rakovinu. Navštevovala som ho v nemocnici a vtedy ma napadlo, aké by bolo úžasné, že keď niekto už musí zomrieť, aby sa tak stalo doma. Tým pádom som sa začala viac zaujímať o hospicovú starostlivosť, pričom ma to mimoriadne ťahalo k ťažko chorým deťom a týraným ženám. Zároveň som k tomu chcela zakomponovať aj bezdomovcov. Dva roky po skončení školy sa mi to v celom znení aj splnilo.
Dá sa teraz povedať, že ste mamou šestnástich detí na plný úväzok?
- Určite áno, pretože za drvivou väčšinou z nich rodičia nechodia. Tým, že nemám vlastné deti, som na ne veľmi naviazaná, a tak ako sa spoločne s nimi teším z každého krásneho dňa, rovnako intenzívne vnímam ich choroby a aj to, čo väčšinu z nich bohužiaľ čaká. Riadim sa krédom, že v dobrom, zlom a aj v tom najhoršom a poslednom spolu.
Čo vás na tejto práci, resp. poslaní najviac napĺňa?
- Jednoznačne to, že sa mi za osem rokov podarilo vybudovať z chladného domu miesto, ktoré môžeme nazývať domovom. Absolútne všetko, čo v ňom je, sa mi podarilo získať len vďaka písaniu projektov, grantov a sponzorov. Čiže každá jedna vec je pre mňa neuveriteľne vzácna, pretože viem, koľko práve a úsilia ma to všetko stálo. Z toho vyplýva šťastie a spokojnosť zamestnancov, ktorí pracujú v krásnych priestoroch a, samozrejme, detí, ktorým pre zmenu okrem zdravia nič nechýba. To isté platí o týraných ženách, ktoré u nás našli príjemné prostredie, v ktorom sa ich život možno dokáže naštartovať správnym smerom a neskôr odtiaľ odchádzali s tým, že našli u nás pokoj.
A čo vlastné deti? Rozmýšľali ste už nad tým, alebo ste museli takéto myšlienky pre vašu profesiu pustiť z hlavy?
- Vzhľadom na to, že mám toho naozaj veľa, tak by som súčasnú prácu určite nedokázala skĺbiť s klasickým rodinným životom. Na druhej strane, klamala by som, ak by som tvrdila, že na to vôbec nemyslím, ale pokiaľ robím to, čo robím, priestor na to nie je. Ak by sa to niekedy zmenilo, čo človek nemôže nikdy vylúčiť, by som tu už pracovať nemohla.
V minulosti ste profesionálne venovala volejbalu...
- Moja volejbalová kariéra ma vystihovala nejakých štrnásť rokov. Niekedy som si myslela, že bez športu nebudem už nič znamenať. Po postupe so Spišskou Novou Vsou do extraligy však vstúpila do môjho života choroba, ktorú asi nie je úplne dôležité špecifikovať. Ukončila som však kvôli tomu kariéru a hľadala niečo, čo by dalo môjmu životu opäť zmysel. A ďalej už ten príbeh poznáte.
Dal vám šport nejaké predispozície k súčasnej profesii?
- Absolútne všetko, a preto vyzývam všetkých rodičov, aby svoje deti dali na šport. Určite im to pomôže, a to aj keď nedosiahnu svetoborné výsledky. O tom som presvedčená. Mňa šport naučil úplne inak pristupovať k práci a životu, disciplína, na ktorú som bola roky zvyknutá, mi momentálne veľmi pomáha.
