Úsmevy rozdáva na všetky strany, veď prečo by aj nie!
Vašu finálovú súperku, domácu Emerson Jonesovú, ste boli tesne po zápase na kurte utešovať. Čo vás k tomu viedlo?
Som s ňou kamarátka už nejaký čas. Ale aj keby som nebola, tak proste ja som taká, že som vedela, ako sa cíti. Keby som to finále prehrala ja, tak by som tam tiež sedela nešťastná a plakala by som. Vedela som sa preto vcítiť do jej situácie, že prehrala finále doma. Za svoje výkony si však zaslúžila kredit, tak som jej bola povedať, že spravila super robotu a odviedla skvelé výkony.
V útrobách štadióna vám gratulovala aj Daniela Hantuchová…
Daniela bola vlastne hneď prvá osoba, ktorú som stretla, keď som odchádzala z kurtu po finále s tou veľkou trofejou. Bola úplne skvelá, aj keď mala nabitý program. Veľa pracovala a ešte k tomu aj hrala, takže nebol veľmi priestor na večeru s ňou alebo niečo podobné. Nemala na mňa čas… Ale nie, žartujem. (smiech) Aj ja som sa musela baliť, takže oslavy s Danielou neboli.
Ako váš triumf prežívali doma rodičia?
Strašne boli šťastní, aj keď hrozne unavení, lebo na moje zápasy museli byť hore vždy v noci. Boli úplne zmorení. Navyše, každý môj zápas si potom pozreli hneď znova z reprízy. Teraz majú podľa mňa každý jeden napozeraný už aspoň 5-krát (smiech). Mama mi stále vraví, aby som si pozrela raz aj ja aspoň to finále, ale ja jej vravím - mami, však ja som tam stála!
