Hoci sa dráha profesionálneho športovca môže zdať mnohým ako vysnívané povolanie, uspieť nedokáže každý. Množstvo prekážok musel prekonať aj Eliezer Šerbatov. V detstve sa stal takmer invalidom, ale nevzdával sa a bojoval o svoj sen. Veľkú inšpiráciu našiel v rodičoch, ktorí pre svoje deti urobili všetko.
Šerbatov sa netají tým, že pre svoj pôvod či nevysokú postavu nemal vždy na ružiach ustlané. „Rok čo rok som sa musel zlepšovať, pretože nebolo možné, aby bol Izraelčan lepší ako Kanaďan, Rus či Európan. Nepomohla mi k tomu ani moja invalidita, ktorú som si privodil, keď som mal trinásť rokov. Vtedy som spadol z kolieskových korčúľ tak nešťastne, že bolo nutné, aby som absolvoval tri operácie za dva roky. Poškodenie bolo také veľké, že som musel na tri roky prerušiť kariéru. Od tohto zranenia nemám od kolena dole v nohe žiaden cit. Vraví sa tomu mŕtva noha. Keď som sa neskôr k hokeju vrátil a prišiel do šatne, takmer vždy to bolo o tom istom a spoluhráči vraveli: ,Kto je ten malý vlasatý chlapec, ktorý chodí ako invalid?‘“
Za veľa v živote a kariére vďačí svojim rodičom. „Za to, kým som a kam som to dotiahol, im vďačím svojím životom. Keď poviem, že rodičia nejedli, aby nás s bratmi nakŕmili, nebudem klamať. Rodičia prežili dve imigrácie, bez peňazí či znalosti cudzieho jazyka, nerátajúc ruský a hebrejský, s troma deťmi. Moja mama, ktorá je aktuálne najznámejším trénerom korčuľovania v Quebecu, keď začínala, niekoľko rokov pracovala zadarmo, aby si vybudovala meno,“ pripojil s tým, že s bratmi mali šťastie, aj preto sa nevzdáva, keďže ani jeho rodičia to neurobili.
