Najrizikovejšie hokejové pôsobisko týchto dní. Po ruskej KHL, ktorá je aj napriek viac ako rok a pol trvajúcej ruskej agresii proti Ukrajine pôsobiskom viacerých slovenských hokejistov, má náš hokej zastúpenie aj v ukrajinskej hokejovej lige.
V lige hrajú okrem Kyjeva aj tímy z Chersonu či Mariupola, ktoré boli, alebo sú okupované Rusmi. Zažil už aj situáciu, keď mu nebolo všetko jedno. „Po odchode domov a opätovnom návrate sa situácia zlepšila. Akurát raz som sa zobudil na výstrely a tesne pred plánovaným tréningom. Nebolo to nič príjemné. Blížiace sa útoky na mesto už vedia v porovnaní so začiatkom vojny lepšie predpovedať. Takáto situácia nastala napríklad na Deň nezávislosti Ukrajiny. Mesto bolo pod paľbou, ale útok bol očakávaný, a tomu zrejme zodpovedala aj ich príprava pri obrane mesta,“ vraví pokojne.
Babik verí, že vojna sa v blízkom čase skončí. „Každý myslí na svoju bezpečnosť. Ale ak sem človek ide, musí rátať s tým, že sa niečo môže stať. Zatiaľ však môžem potvrdiť, že okrem zvýšeného počtu vojakov v uliciach a spomenutých zvukov sirén či výstrelov som sa inak s vojnou nestretol. A dúfam, že sa ani nestretnem.“
Zmieruje sa s tým, že bol nepripravený takpovediac hodený do vody, čo však považuje za skúšku vlastnej osobnosti. „Je to tak, už len cesta do Kyjeva mi dala zabrať. Presúval som sa sám autom, v noci a cez poľsko-ukrajinské hranice. Objemu mojej batožiny zodpovedala aj kontrola na hraniciach, kde som strávil zhruba 4 hodiny. Okrem toho trvala dlho aj byrokracia. Bolo potrebné získať niekoľko pečiatok súvisiacich so vstupom do krajiny a tiež s tým, čo prevážam,“ doplnil.
Prijali ho spoluhráči?
V kabíne ho po príchode prijali dobre. Stretol v nej aj ďalšieho legionára. „O zahraničných hráčov majú v klube záujem, no je pochopiteľné, že väčšina sa sem bojí prísť. Trebárs Fín Eetu Moksunen je tu v prvom rade preto, že odtiaľto pochádza jeho rodina. Reakcie sú zväčša dobré. Občas si ma spoluhráči doberajú, či sa nebojím,“ pripustil Babik.
Hoci reprezentácia vypadla z A kategórie MS ešte v roku 2007, vníma Ukrajinu ako hokejovú krajinu. „To, že sú v nižšej kategórii, má viacero aspektov. V prvom rade musia mať kvalitnú domácu súťaž. Tá najmä na východe krajiny, kde sídlilo niekoľko kvalitných klubov so špičkovým zázemím, vplyvom vojny prirodzene klesla. Štadióny sa stali terčmi obstreľovania a legionári v strachu o život odišli domov...“
