Život sa neriadi podľa rozpisu zápasov... Osud to v rodine Stanislava Lobotku (28) zariadil tak, že syn mal nastúpiť na futbalový kvalifikačný zápas v drese Slovenska proti favorizovanému Portugalsku tesne po tom, ako sa dozvedel správu o smrti svojho otca.
Športový psychológ Tomáš Gurský: Náhle úmrtie blízkeho je veľmi bolestivé
Športovci by mali byť psychicky odolnejší ako bežná populácia, dá sa však pred vrcholným výkonom odosobniť od smrti blízkej osoby?
Každý športovec by mal mať vytvorené privátne zázemie
a najlepšie je, ak je to rodina. Dominantnú úlohu v športovej rodine obvykle zohrávajú otcovia, ktorí privedú deti k športu a sú pre ne počas celej kariéry aj emocionálnou oporou. Smrť otca býva v tomto prípade obzvlášť traumatizujúci a bolestivý zážitok. Na druhej strane, aktuálna profesionálna činnosť, v tomto prípade futbal, udržiava hráča v každodenných povinnostiach a pracovných vzťahoch, pomocou ktorých sa môže odpútať od bolestivých emócií. Podľa mňa je preto dobré, ak hráč ostane zapojený v klubových procesoch. Často športovci v takýchto situáciách podávajú veľmi dobré výkony.
Mal by dať tréner hráčovi na výber, či nastúpi, alebo nenastúpi na dôležitý zápas?
Určite by mu mal dať možnosť nenastúpiť a vyjadriť úprimnú sústrasť, ale zároveň mu uviesť jeho dôležitosť pre mužstvo v danom zápase. Hráč to môže samozrejme odmietnuť.
Môže sa táto trauma prejaviť aj po niekoľkých týždňoch?
Posttraumatické reakcie bývajú aj po niekoľkých týždňoch, najmä vtedy, keď pominú tie praktické úlohy, ktoré športovec má. Vo veľkom klube sú vždy psychológovia, ktorí pracujú s tímom, čiže hráči psychológa poznajú a majú k nemu dôveru. Zväčša to však pomôžu prekonať hráčovi blízke osoby, ako sú mama, manželka alebo iná rodina.
