Mnohí fanúšikovia by ho dnes už ani nespoznali, niet divu, veď po oholení ho nespoznala ani vlastná mama...
Ako ste to zvládli?
Väčšina bývalých futbalistov mi asi potvrdí, že prechod do normálneho života je jedna z najťažších vecí. My sme nič okrem futbalu nevedeli. Ak mal niekto vyštudovanú školu alebo bol vyučený, tak vám zasa chýbala prax. Bolo ťažké zaradiť sa do bežného života. Podarilo sa mi to, ale nejaký čas to trvalo. Stále hovorím, že momentálne žijem druhý život, pričom prvý bol ten futbalový.
Ako ste začali žiť druhý život?
Chodieval som v tom čase hrávať za starých pánov Podunajských Biskupíc a tam boli chalani, ktorí mali rôzne profesie. Jeden z nich vyrábal automaty, zamestnal ma, a tak som uňho zostal skoro pätnásť rokov. Potom som robil zhruba rok obyčajného kuriéra na pošte, až sa mi naskytla možnosť pracovať v Motor-Car, Mercedes na Zlatých pieskoch, kde to už ťahám ôsmy rok.
Čo presne robíte?
Pracujem v správe budov, čo v praxi znamená, že kosím aj trávu, zbieram papiere, rozvážam náhradné diely medzi prevádzkami a podobne. Čiže by som povedal, že som také dievča pre všetko alebo lepšie povedané údržbár.
Neľutujete, že ste nehrávali v dobe dnešných platov vo futbale?
Nie, všetko je tak, ako má byť. Je pravda, že naše vtedajšie príjmy sa s tými súčasnými nedajú porovnávať, ale my sme sa nemali zasa až tak zle. Na tú dobu sme mali slušnú gážu. Byt som dostal, postavil som si chatu na Záhorí a mám zo dve garáže. Pred nami boli generácie futbalistov, ktorí dosiahli väčšie úspechy ako my a zarábali ďaleko menej. Tí, ktorí ešte žijú, sú dnes dôchodcovia a prehadzujú každé euro.
Ako najradšej po práci relaxujete?
Počas víkendov som na spomínanej chate. To je moja oáza pokoja, tam si s manželkou dokonale oddýchneme a dobijeme baterky. Často s nami chodia aj vnuk Lukáško s vnučkou Eliankou, inokedy zasa zoberieme moju mamu.
