Pamätnou gólovou hlavičkou do siete Anglicka dostal československú reprezentáciu na ME 1976, kde napokon aj triumfovala. Bývalý skvelý futbalista, tréner či politik Dušan Galis oslavuje v nedeľu 75. narodeniny. Stále je veľmi aktívny a netají, že typický dôchodok nie je nič pre neho, pretože by sa nudil.
Najvýznamnejšou zástavkou vo vašej trénerskej kariére bola slovenská reprezentácia, s ktorou ste to takmer dotiahli až na MS 2006 v Nemecku. Máta vás dodnes, že vám to v baráži proti Španielsku nevyšlo?
- Bolo to krásne obdobie. Odohrali sme viacero skvelých zápasov so silnými súpermi, čoho výsledkom bola aj spomínaná baráž. Som presvedčený, že keby sme namiesto Španielov mali v nej za súpera napríklad Dánov, tak postúpime na svetový šampionát. Cez Španielov to však nešlo. Už keď som pred úvodným výkopom prvého zápasu, ktorý sme v Madride prehrali 1:5, videl talianskych rozhodcov, že sa mi pri podávaní rúk ani nepozreli do očí, vedel som, koľká bije. Nemali sme šancu.
Po konci v národnom tíme ste s trénerstvom sekli, hoci ste mali iba 57 rokov. Nebolo to príliš skoro?
- Asi áno. Som však typ človeka, ktorý sa nasilu nikam netlačí a keď nebol o mňa záujem, tak som sa rozhodol skončiť. Možno to bola škoda, pretože dnes vidím, že už nezáleží na tom, koľko má hlavný tréner rokov, keďže má okolo seba päť-šesť asistentov.
Ľutujete niečo z vašej trénerskej kariéry?
- Asi len to, že som neprijal ponuku Zenitu Petrohrad, hoci bol za mnou osobne prezident klubu. To bola veľká chyba, čo už...
Na rovinu, chýba vám dnes trénerstvo a futbal všeobecne?
- Áno, nebudem klamať. Pri futbale som vyrastal, niečo som v ňom dosiahol, či už ako hráč alebo tréner, rozumiem sa mu. Rohlíkom ma nikto neopije. Futbalové dianie a zápasy pravidelne sledujem, no už sa na mňa tie emócie neprenášajú tak, ako keď som bol na ihrisku v pozícii hráča, alebo som ako tréner sedel na lavičke. Teraz si robím analýzy zápasov sám pre seba a poviem na rovinu, že v mnohých prípadoch sa nestotožňujem so slovami trénerov na tlačových konferenciách.
