Pamätnou gólovou hlavičkou do siete Anglicka dostal československú reprezentáciu na ME 1976, kde napokon aj triumfovala. Bývalý skvelý futbalista, tréner či politik Dušan Galis oslavuje v nedeľu 75. narodeniny. Stále je veľmi aktívny a netají, že typický dôchodok nie je nič pre neho, pretože by sa nudil.
Po krátkom čase ste sa stali v Martine miláčikom tribún. Ako sa vám to podarilo?
- Všetko odpálil môj gól nožničkami z hranice šestnástky, po ktorom ma tri dni bolel chrbát (smiech). Po tomto momente sa mi začalo dariť a ľudia si ma obľúbili.
O dva roky ste sa posunuli zasa o level vyššie, získali vás prvoligové VSS Košice. Bol to veľký skok?
- Košičania mali o mňa záujem už dlhší čas, až som napokon na ich ponuku prikývol. Chcel som hrať najvyššiu súťaž. Ale to už bol naozaj iný level. Mená ako Švajlen, Pivarník, Desiatnik, Bomba, Pollák, Danko, Štafura či Strausz hovoria samé za seba. Keď som medzi nich prišiel a hrali sme bago, stále som bol v strede. To boli ozajstní futbaloví profesori.
Časom ste medzi nich zapadli a v sezóne 1975/76 ste sa stali najlepším strelcom česko-slovenskej ligy. Veľká vec, že?
- Samozrejme, no na rovinu poviem, že som to pokašľal. Počas jesennej časti som totiž dal 18 gólov, patril som k najlepším kanonierom celej Európy, no zrazu som mal okolo seba veľa kamarátov a omnoho menej som na sebe pracoval. Výsledok? Na jar som sa gólovo presadil už iba trikrát. Keby som nebol somár, mohlo byť tých gólov viac ako 21...
Z Košíc ste sa dostali aj do reprezentácie, pričom na Tehelnom poli ste v zápase s Anglickom rozhodli gólom hlavičkou o postupe na ME 1976 v Belehrade. Pekná spomienka?
- Niekto dá v reprezentácii desať gólov a nikto o tom nepíše, mne stačil jeden a ešte dlho sa o ňom hovorilo. Smutné bolo akurát to, že keď sme sa aj s mojim spoluhráčom Jarom Pollákom vracali zo zápasu vlakom do Košíc, museli sme celú cestu stáť v uličke, lebo nám nikto nezabezpečil lístky.
