Pamätnou gólovou hlavičkou do siete Anglicka dostal československú reprezentáciu na ME 1976, kde napokon aj triumfovala. Bývalý skvelý futbalista, tréner či politik Dušan Galis oslavuje v nedeľu 75. narodeniny. Stále je veľmi aktívny a netají, že typický dôchodok nie je nič pre neho, pretože by sa nudil.
Za tých 75 rokov ste toho zažili neúrekom. Rekapitulujete si niekedy v duchu, čo sa vám podarilo, čo nie a čo by ste možno urobili inak?
- Ale áno. Niekedy, keď mám viac času, tak sa nad tým zamýšľam. Človek však nikdy nevie, kde sú jeho hranice, ide len o domnienky. Väčšinou premýšľam nad futbalom. Napríklad, čo by bolo, keby sme mali so Slovanom viac šťastia v dvojzápase s Realom Madridom. Ale podobných úvah je viacero.
Vráťme sa niekoľko desaťročí dozadu. Aké ste mali detstvo?
- Nádherné. Vyrastal som v centre Dolného Kubína, kde stojí dnes hotel Severan. S chlapcami z ulice sme mali všelijaké záľuby, no starý pán Greguš raz doniesol loptu, a tak sme už potom vedno s ním mastili futbal od rána do večera. Ten mi učaroval najviac. Počas vojenčiny ma bavila aj atletika, bol som na ľahkoatletických majstrovstvách Československa železničného vojska, kde som získal päť medailí. V behu na 100 i 200 metrov, v štafete a v skoku do diaľky i do výšky. Už však bolo neskoro s tým vážne začínať.
Aké boli vaše prvé futbalové vzory?
- Najmä hráči, ktorí prišli na vojenčinu do Dolného Kubína. Jaro Berček, Miro Smatana, Šaňo Pintér a zopár ďalších. To boli futbalisti, ktorí priniesli niečo nové a aj po ľudskej stránke to boli skvelí chlapi. Priblížiť sa im, bola pre mňa motivácia. Časom si ma k sebe pustili, radili mi a stali sa z nás kamaráti.
Po hráčskej etape v Dolnom Kubíne ste prestúpili do druholigového Martina...
- Celé sa to javí ako paradox. Končil som v Kubíne vojnu a vedenie klubu mi oznámilo, že so mnou už nepočíta. Oznámil som to mame, ktorá povedala, že nevadí, veď sa niekde zamestnám. O pár dní na to hrali Kubínčania zápas s Martinom a ja som mal akurát službu v kasárňach na bráne. Bolo ich málo, a tak ma zavolali. Po zápase sa otvorili dvere kabíny a martinský tréner Štefan Jačiansky sa ma opýtal, či by som išiel k nim. Neváhal som.
