Prežíva neľahké obdobie. Izraelský hokejista Eliezer Šerbatov (32), ktorý hral v Slovane i Košiciach, si za necelé dva roky prešiel obrovským stresom v súvislosti s vojnou na Ukrajine, kde pôsobil v čase vypuknutia konfliktu.
Teraz sa k tomu pridala vojna v Izraeli, odkiaľ pochádza a kde žije jeho rodina. Ako sám priznáva, bojuje s psychickými problémami a vyhľadal aj pomoc odborníkov.
Vždy dobre naladený a ochotný sa rozprávať, takto si nevysokého hokejistu (174 cm) pamätáme na Slovensku. Izraelčan s kanadským pasom si však v poslednom období prechádza neľahkou životnou skúškou. Zatiaľ čo pred takmer dvoma rokmi musel utiecť z vojnou zmietanej Ukrajiny, nedávno sa rozpútalo peklo v jeho rodnom Izraeli. „Pozorne sledujem dianie v mojom rodisku, keďže tam dodnes žijú moji bratranci a sesternice. Niektorí členovia rodiny museli po eskalácii konfliktu narukovať do armády,“ vraví Šerbatov, ktorý súhlasí, že Ukrajina a Izrael sú si podobné v tom, že hoci posledné roky žili ich obyvatelia pomerne v pokoji, eskalácie konfliktov viseli na vlásku.
Stresová porucha
Ukrajinci a Izraelčania podľa jeho slov musia žiť v strachu a nie v mieri, ako si to praje väčšina ľudí. „Sám dobre viem, čo aktuálne prežívajú, keďže som si tým sám prešiel, keď som musel utiecť z Mariupola. Trvalo mi štyri dni, kým som sa dostal do bezpečia. Hoci od tohto momentu ubehli necelé dva roky, každý deň bojujem s posttraumatickou stresovou poruchou,“ pokračuje ďalej hokejista a priznáva, že bez pomoci odborníkov a rodiny by prežitú traumu prekonal len ťažko.
„Momentom, ktorý si zapamätám do konca života, bol ten, keď som musel prijať riešenie, či mám odísť vlakom z Družkivky na východe Ukrajiny do Ľvova, alebo zostať v meste v blízkosti ruských hraníc. Bolo to veľmi náročné riešenie, pretože vojak v Mariupole mi povedal, že vlaky vrátane tých, ktoré prepravujú civilov, Rusi ostreľujú. Šanca, že prežijem, bola 50 na 50. Zavolal som otcovi, ktorý mi povedal, že ak vlak prišiel na stanicu, je to Boží znak, mám do neho nastúpiť a odísť,“ vraví Šerbatov o momentoch hrôzy. V tom vlaku strávil 24 hodín bez jedla a spánku, pretože každú sekundu myslel na možnú hrozbu.
