V slovenskej hokejovej reprezentácii odohral viac ako 100 zápasov, pôsobil v piatich kluboch NHL a vo viacerých československých, slovenských a európskych ligových kluboch, zároveň bol pri zisku historického zlata na MS 2002 v Göteborgu.
Reč je o bývalom hokejovom útočníkovi a súčasnom trénerovi Róbertovi Petrovickom, ktorý vo štvrtok oslávil významné životné jubileum - 50 rokov. V rozhovore pre Nový Čas si zaspomínal na svoju bohatú kariéru, úspechy a porozprával aj o práci asistenta trénera v českom Olomouci, kde pôsobí momentálne.
Vo štvrtok ste oslávili významný životný míľnik - 50 rokov. Ako vnímate toto okrúhle jubileum?
- Už v pesničkách sa spieva, že čože je to päťdesiatka. Ja sa cítim dobre a som rád, že mám možnosť a že mi zdravie stále umožňuje byť pracovne pri hokeji. Pri hokeji pokračujem na trénerskej úrovni a spokojnosť je aj v osobnom živote. Verím, že aj všetci rodinní príslušníci zostanú zdraví.
Bola aj nejaká oslava?
- Maličká. Všetci sme sa nejak tak stretli na pár hodín, pretože náš plán v Olomouci je nabitý. Bola to iba nejaká taká dobrá večera a pohoda, ale len chvíľku, pretože každý z nás musel ísť potom svojím smerom.
Máte za sebou bohatú hráčsku kariéru. Ako ju vnímate dnes ako čerstvý päťdesiatnik?
- Som rád, že som sa v živote rozhodol pre hokej a zároveň by som rád poďakoval rodičom a všetkým trénerom, ktorí ma nasmerovali na profesionálnu kariéru. Aj zdravie mi slúžilo relatívne dobre. Teším sa, že som mal takú kariéru, akú som mal.
Precestovali ste počas kariéry aj množstvo miest a krajín, ľutujete možno niečo?
- Všade sa mi hralo najlepšie. Mal som možnosť popri hokeji aj cestovať, aj spoznať mnohých ľudí z iných národov. Na všetko spomínam len v dobrom, aj keď z hokejovej stránky možno nie všetko išlo vždy ideálne... Bola to však skvelá jazda!
Slafkovský, Nemec, Sýkora... To je generácia hráčov, ktorá vôbec nebola ani len na svete, keď sa zrodil zlatý úspech v Göteborgu 2002. Aké máte z toho pocity?
- Je to výborný pocit. Mal som možnosť chvíľu týchto chlapcov aj trénovať popri ich rozvoji v reprezentáciách. Za niekoľko týždňov sa vytiahli poriadne vysoko a otvorili sa im dvere do veľkého hokeja. Tým dali impulz aj ostatným talentovaným chalanom. Teraz, keď sa im darí, si musia pomáhať, a hlavne zostať zdraví a budú mať určite úspešné kariéry.
K plejáde mladých talentov patrí aj váš syn Rayen. Radíte mu v kariére čo a ako?
- Nie som iba hokejový tréner, ale hlavne otec, takže často s ním hlavne súcitím. Ale viem sa odosobniť od týchto vecí. Pokiaľ sám načne debatu o hokeji, tak mu rád poviem svoj názor. Ale väčšinou sa už v tomto veku musí predierať sám. Chlapci s menami bývalých športovcov to vo všeobecnosti nemajú jednoduché.
Dnes pôsobíte ako asistent trénera v Olomouci...
- Dá sa povedať, že som sa tu už trochu rozhľadel a vidím, ako to tu funguje. Mesto je veľmi pekné, chalani sú skvelá partia a pracujú každý deň. Verím, že sa nám začne troška viac dariť aj strelecky, hlavne v presilovkách. Ale v zásade vidím, že chlapci sú ctižiadostiví a spoločne sme veľmi tvrdo pracujúce mužstvo. Tešíme sa na každý jeden deň, na každý tréning. Hlavne ja osobne.
Vraciate sa však aj do trénerského štábu Craiga Ramsayho...
- S Craigom som mal dobrú debatu, keď sa ma opýtal na to, či by som sa za danej situácie vrátil do reprezentácie. Uvidíme, ako to pôjde ďalej a či to bude fungovať, ale v podstate nebolo v tomto prípade naozaj čo riešiť. Craig je naozaj skvelý človek a každý deň sa pri ňom všetci niečo naučíme. A hlavne - reprezentácia je vždy tá najvyššia pocta.
