O jednom z najlepších futbalistov našej histórie vznikol životopisný film Buď, alebo, ktorý sa dostal do kín.
S Martinom Škrtelom (38) sme nahliadli do zákulisia jeho príprav, rozprávali sme sa tiež, čomu by sa chcel v budúcnosti venovať, aj o tom, či syn Matteo ide v jeho šľapajach.
Museli vás dlho prehovárať, než ste kývli na ponuku nakrútiť o sebe film?
Musím povedať, že áno. Už v minulosti som dostal ponuku na podobný projekt, musel som sa však rozhodnúť doslova zo dňa na deň, tak som to zamietol. Nevedel som si predstaviť, že by so mnou boli v kuse kamery, ktoré by odhalili aj moje súkromie. Aj tentoraz bola najprv moja odpoveď negatívna.
Prečo?
Vždy som si nerád púšťal novinárov, ale aj iných ľudí do súkromia. Som typ, ktorý dôveruje len málokomu a ťažšie k sebe pripustím nových. Vyplýva to asi aj z toho, čo všetko som vo futbale prežil. Musel som si zvyknúť na to, že všade, kam sme v Anglicku prišli, boli fotografi, ktorí sa nás snažili zachytiť v nejakej situácii, v akej by ste sa nechceli vidieť v novinách. Otvoriť svoj dom, súkromie pre širokú verejnosť som si teda nevedel predstaviť. Keď som však s režisérom Petrom Větrovským o tom začal viac diskutovať, začala sa mi tá myšlienka pozdávať. Najviac ma asi presvedčilo, keď mi povedal, že ak z filmu náhodou nič nebude, môj syn bude mať krásnu pamiatku na moju kariéru a bude môcť ukázať svojim deťom, čo som dokázal. Bol to jeden z momentov, ktorý ma presvedčil.
Mali ste väčšiu trému pred kamerou alebo keď ste v minulosti hrali dôležitý zápas?
Určite pred kamerou, lebo na ihrisku mi to prišlo prirodzené, aj keď som hral pred 60-tisícovým davom, bral som to ako normálnu vec. Oveľa väčší problém mi robilo byť nielen pred kamerou, ale robiť aj rozhovory alebo niekde vystupovať. Postupom času sa to menilo a keby sme mali porovnať prvé natáčacie dni s tými poslednými, tak to bolo diametrálne odlišné. Keby sme film začali točiť teraz, možno by aj moje výpovede boli obsiahlejšie.
Kde ste zažili najvernejších fanúšikov a čo bol pre vás moment, keď ste si povedali, že ich správanie bolo cez čiaru?
Vždy som hral v kluboch, ktoré mali s nejakým iným klubom obrovskú rivalitu. Z toho vznikol aj názov filmu, žiadna stredná cesta. Buď ma ľudia milovali, alebo nemali radi. Nebol asi nikto, kto by povedal, že ho Škrtel nezaujíma. Fanúšikovia v Liverpoole sú úžasní, kdekoľvek sme prišli, cestovali za nami, majú najväčšiu fanúšikovskú základňu po celom svete. Keď mám vybrať niečo, čo bolo cez čiaru, to sa stalo paradoxne na Slovensku. So Spartakom Trnava sme hrali na Slovane a jeden muž želal smrť na rakovinu celej mojej rodine, nakoniec vyplynulo, že jeho manželka pracuje na onkológii. Dokážem akceptovať hocičo, ale keď si vypočujete takúto vec, uvedomíte si, že to nemá absolútne nič spoločné so športom a zdravým rozumom.
Ste futbalová legenda. Aké je to žiť s touto nálepkou?
Neuvedomujem si, že by som bol nejaká legenda. Beriem to tak, že som známy a ľudia ma spoznávajú nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Musel som sa s tým naučiť žiť. Je to samozrejme príjemný pocit, keď si niečo takéto o sebe vypočujete. Je to zadosťučinenie a odmena, keď viete, čo všetko ste s futbalom prežili, čo ste mu museli obetovať a čo ste vďaka nemu stratili. Byť označený ako legenda znamená, že to, čo ste robili, ste nejakým spôsobom robili dobre.
Pred rokom ste skončili profesionálnu futbalovú kariéru, stále však hráte ôsmu ligu za Ráztočno. Dokedy?
Už včera bolo neskoro. (smiech) Je jednoduché hovoriť o tom, že skončím s futbalom. Keby ste sa spýtali mojej manželky alebo blízkych, tak som končil už posledné štyri roky. Každý rok som povedal, že to bude posledný, ale jednoducho sa to hovorí, no ťažko sa to urobí. Futbal ma stále baví, preto som sa rozhodol, že ešte budem pokračovať aspoň na takejto úrovni. Nie je to ideálne, pretože sa nemôžeme baviť o nejakých tréningoch. Chodím len na zápasy, aj keď viem, čo bude po nich nasledovať, že dva dni potom ani nebudem chodiť. Futbal budem hrať dovtedy, kým budem môcť.
Premýšľate nad nejakou funkciou alebo vás láka byť hráčskym agentom?
Sú to veci, nad ktorými sa zamýšľam čoraz častejšie. Chýba mi aktivita, kontakt s ľuďmi a niečo, čo prináša výsledky. Možno by to bolo aj niečo, čo sa týka trénerstva, ktoré som najskôr zavrhoval. Spravil som si teda trénerskú licenciu typu A a môžem byť asistent v prvej lige.
Často vás je vidieť priamo v kotli Spartaka Trnava. Ten hrá momentálne v Európskej konferenčnej lige a onedlho ho čaká zápas proti tureckému klubu Fenerbahce, kde ste hrávali. Chystáte sa na tento duel do Turecka? Komu budete fandiť?
Určite pôjdem a budem sa snažiť byť neutrálny. Vo Fenerbahce som prežil tri pekné roky a klub aj mesto sme si s rodinou obľúbili, rozhodnutie hrať tam považujem za najlepšie v mojej futbalovej kariére. Trnavu mám v srdci celý život, som fanúšikom Spartaka odmalička a budem až do smrti. Ťažko sa teda budem vedieť odosobniť, pretože som emotívny fanúšik a zápasy veľmi prežívam. Budem sa snažiť držať emócie na uzde a nechcem povedať, že ma poteší, keď to bude remíza, ale budem fandiť hlavne futbalu.
Máte 11-ročného syna Mattea. Baví ho futbal?
Má také etapy. Keď sme žili v Istanbule, tak futbal hrával, ale keď sme sa vrátili na Slovensko, riešili sme, či bude pokračovať. Povedal, že ho to baví, ale len keď si ho zahrajú v škole. Tak som ho do toho netlačil, ale pred pár mesiacmi prišiel a povedal, že by znovu chcel začať hrávať, tak ho v tom podporujem. Nevravím, že s manželkou robíme iba to, čo by chcel on, ale ak si niečo vyberie a vidíme v tom zmysel, tak sa ho snažíme podporiť. Či už je to golf, motokáry, alebo futbal. Každý deň má nejaký iný tréning a aj to je jedna z vecí, prečo sa do zamestnania neponáhľam. Baví ma chodiť s ním na tréningy, preteky a zápasy, čo som počas svojej kariéry robiť nemohol.
Manželka sa teraz nechce sama v niečom realizovať?
Svoj život obetovala najskôr nám ako páru a potom rodine. Zo Slovenska sme odišli veľmi mladí, Barborka mala len sedemnásť rokov. Odvtedy až do minulého roku sme boli v zahraničí a pre ňu to bolo určite zložitejšie, pretože ja som mal futbal, denný kontakt so spoluhráčmi a predurčenú náplň. Ona si ju musela nájsť, vytvoriť si nové zázemie, nájsť si nových kamarátov. Teraz sa jej snažím nejakým spôsobom čas, ktorý mi obetovala, vynahradiť, takže ho trávime čo najviac spolu.
Máte nejaké spoločné koníčky?
Určite golf, ktorý hráva Matteo aj manželka, ja začínam, ale či sa niekedy dostanem na ich úroveň, neviem povedať, lebo zatiaľ mi to nejde. Náš najväčší spoločný koníček je určite syn, ktorému venujeme všetok čas.
Marián Hossa vám vraj kosieva trávnik...
(smiech) Neviem, kde táto fáma vznikla. Jediná pravda je asi to, že som mal traktorovú kosačku ako prvý a on rozmýšľal o kúpe. Išiel si ju teda vyskúšať, požičal si ju a dal fotku na Instagram, tak si ľudia asi mysleli, že mi kosí trávnik. Keby mal o to záujem, tak pokojne môže. (smiech)
Boli ste známy aj svojou nahladko vyholenou hlavou. Prečo ste si potom nechali narásť vlasy, keď s tým nebola žiadna robota?
Nebavilo ma starať sa o vlasy, a tak mi to prišlo ako najjednoduchšie riešenie. Sprevádzalo ma to celým pobytom v Anglicku, aj keď som mal momenty, že som si ich chcel nechať narásť. Bol to môj imidž týkajúci sa toho, na akom poste som hral a akým spôsobom som na ihrisku vystupoval. Nechcem povedať, že to malo byť nejaké zastrašovanie, ale k tomu môjmu štýlu sa to vtedy hodilo. Keď som prišiel do Turecka, bola tam iná mentalita, počasie, videl som, ako sa tam ľudia o seba starali, a vtedy som usúdil, že si ich nechám znovu narásť a ostalo mi to doteraz. Veľa fanúšikov najmä z Anglicka si myslí, že nie sú moje a že som si ich dal nastreliť. Dnes sledujem každý deň, koľko mi ich vypadne a či sa mi už nerobí plešina. (smiech)
Čo vám robí v živote najväčšiu radosť?
Určite syn. Keď ho vidím rásť a pri jeho každodenných aktivitách a úspechoch, ktoré dosahuje. Hlavne, keď viem, akým je človekom, ako sa z neho už formuje osobnosť. To, ako vníma život, svet a ostatných, ma veľmi teší.
