Predaj lukratívneho majetku v Kanade opäť rozvíril emócie v rodine bývalého slávneho hokejistu.
Správa o tom, že Marián Šťastný (69) s manželkou Evou previedli za 6,2 milióna kanadských dolárov (4,57 mil. eur) svoj golfový areál Golf & Hôtel Plaza Stastny v meste Levis pri Quebecu na slovenských podnikateľov Eduarda Matáka a Miroslava Kota, vyvolala reakciu zo strany syna Roberta (48). Ten tvrdí, že otec trpiaci Parkinsonovou chorobou nie je spôsobilý na takéto vážne úkony, preto sa stal ľahkou obeťou špekulantov.
Existuje zdravotný dôvod na to, aby bol váš otec zbavený svojprávnosti?
V Kanade sú dve úrovne nesvojprávnosti. Pri ľahšej človek nemôže spravovať svoju agendu napríklad v podnikaní. Pri horšej už nerozhoduje ani o sebe. Napríklad, keď potrebuje operáciu, má posledné slovo niekto iný zaňho. Toto nie je prípad môjho otca. Je si vedomý svojho tela a základných potrieb. Ale podľa mňa už roky nemá ani šajnu o tom, čo sa deje okolo neho podnikateľsky. Mám na to veľa jasných príkladov a dôkazov.
Prečo by sa to podľa vás utajovalo?
Napíše sa článok akože o predaji jeho golfového areálu, ale používajú na to 15 rokov staré fotky. Keby tam niekto zašiel, okamžite by bolo jasné, že otec žiadny podnik neriadi. To, že ho posadia pred skype, kde on ukáže rokmi trénovaný imidž a povie pár slov, nemá nič spoločné s realitou.
Nejaké videá sa na verejnosť dostali. Vidno, že Marián na tom nie je dobre...
V roku 2020 natočili dvaja quebeckí novinári mojich rodičov. Pôvodne som ich pozval ja, ale neskôr ako protireakciu ich pozvala dnu aj moja mama. Video malo 70 000 prezretí. Verejnosť videla, ako je na tom otec naozaj. Následne pani Sečkárová u mojej mamy zariadila, aby ma kvôli tomu vyhodili z otcovho hotela.
Upozorňovali ste na to, že sa môže stať obeťou špekulantov.
Moji rodičia určite tušia, že sa už okolo nich točia iba nečestní ľudia. Je ich dlhý zoznam. Moja mama už veľmi dlho nie je sama sebou. Tam vládne totálna vyčerpanosť. Neprekvapuje ma, že to láka ľudí, ktorí takéto situácie využívajú. Ale mne to nedá. Cítim zodpovednosť za našu rodinu. Za tých štyroch, čo sme boli v aute, keď sme v júni 1981 utekali z ČSSR.
Predal podľa vás otec areál pod cenu?
Ten pozemok by som ani za 20 miliónov dolárov nepredával. Je to jedna z najvyhľadávanejších oblastí Quebecu, zo všetkých strán je už obkolesená výstavbou. O tom, kde sa môže stavať, rozhoduje mesto Levis. Bez tohto povolenia sa odhaduje hodnota pozemku na 4 milióny dolárov. S povolením by to malo hodnotu 100 miliónov. Môj otec aj tu veľa ľudí nahneval. Takže oni si na pomstu počkali.
Dá sa ešte predaj rezortu zvrátiť? Napadnete transakciu na súde?
Samozrejme. Biznis funguje ako život. Viem to ja, vedia to aj kupujúci. Žiaden súd nepotrebujem...
O vašom otcovi je známe, že je a bol tvrdohlavý...
On bol vždy trochu iný. Aj so Slovanom mal svoje problémy a nedá sa všetko hodiť len na komunistov. Veď aj Peter a Anton konali tak, ako konali v roku 1980 (emigrácia z ČSSR – pozn. red.), lebo s mojím otcom sa niekedy jednoducho nedá dohodnúť.
Hovorili ste s ním o tom, že nesúhlasíte, aby rezort predával?
V roku 2017 mi na skype povedal, že kým žije, robí si s tým on, čo chce. Potom si s tým môžem robiť ja, čo chcem. Strašne som sa na neho nahneval. Podnik nie je kráľovstvo. Ja som potreboval, aby prestal ubližovať sebe a ľuďom okolo seba. Je to môj otec, hoci občas mávame výmeny názorov a medzi sebou napätie. Od roku 2018 sa začali rôzne pokusy o predaj či prenájom majetku rôznymi čudákmi.
Aký je váš momentálny vzťah s otcom?
On a ja sme najlepší kamaráti. To nikto nezmení. Žiaľ, otec je už vážnejšie chorý. Už nie je samostatný, nezvláda základné činnosti, takže má veľký strach. Podobne ako dieťa je o to viac odkázaný na moju mamu. O zásadných veciach sa stále vieme rozprávať, trebárs že som tu pre neho, že sa na mňa môže vždy spoľahnúť. To je ale všetko. Pri vážnejších témach dokáže už iba súhlasiť s postojom, do ktorého ho smeruje jeho okolie. Už roky je to tak.
Podľa jeho slov ste sa pokúsili zbaviť ho svojprávnosti. Nahnevalo ho to?
V decembri zadymil celý byt. Miluje sedieť pri kozube a sledovať oheň. Lenže už sa tam pre unikajúci dym nedalo dýchať. Keď som ho chcel odtiaľ odviesť, odmietal. Nechcel som ho fyzicky ťahať von, tak som volal políciu, že čo mám robiť. Keď prišli hasiči a záchranka, sanitkárka mi povedala, že v takomto prípade ho môžem nalákať do auta, zobrať ho do nemocnice. Aj keby nevedel, kam ideme.
A to ste potom neskôr využili?
Áno. Mama ho viezla do banky, aby podpísal papier umožňujúci ďalej podpisovať úradné dokumenty. Pridal som sa k nim. Keď bola vhodná chvíľa, sadol som za volant a naštartoval. Bol v pohode, až kým si neuvedomil, že mierime do nemocnice Enfant Jesus. V rýchlosti 70 km/h sa pokúsil vyskočiť. Dvere už mal dokorán, ja som ho jednou rukou držal za lakeť, druhou šoféroval. Aj na červenú. Keď sme došli do nemocnice, pokojne vystúpil z auta. Môj otec mi stopercentne dôveruje. On vie, že mu nechcem zle. Celý život si budoval imidž a bojí sa, že sa poškodí. Nepáčilo sa mu, že som ho tam doviezol.
Ostal v nemocnici dlhšie?
Doktor mi povedal, že bez súhlasu pacienta nemôže držať nikoho viac ako 24 hodín. Deň nato prišla mama. Mal som pocit, že to najťažšie je za nami. Ešte si vypočuli pokyny od lekára a potom som odišiel k jednému kamarátovi. Bola to chyba. Na druhý deň som išiel do rezortu v Levis. Dvere mi otvoril otec. Mal narodeniny. Zacítil som závan slivovice. Otec pritom berie veľmi silné lieky, vôbec nepije, má to zakázané. Bola tam ešte aj pani Helena Sečkárová, na ktorej moja mama lipne. No a vtedy sa situácia zasa vymkla kontrole.
Myslíte si, že teraz, keď ste sa ozvali, vám otec nejakú sumu z predaja uvoľní?
Presne takýmto otázkam nerozumiem! Ale je to v pohode. Je normálne, že sa ma to pýtate. Môj otec už 30 rokov vie, že ja jeho peniaze nepotrebujem. Ten podnik sme vydreli. Otec, mamina, ja, sestry, a tiež veľmi veľa úžasne oddaných zamestnancov. Čo sa týka financií, mám svoj malý systém. Môj rozpočet je môj barometer. Vždy, keď som dostal peniaze od niekoho iného, mi to len skomplikovalo život.
Transakcia za milióny
Minulý týždeň médiá informovali o prevode golfového areálu Golf & Hôtel Plaza Stastny v meste Levis pri Quebecu. Podľa tlačovej správy ho bývalý skvelý hokejista Marián Šťastný predal kanadskej spoločnosti podnikateľov Miroslava Kota a Eduard Matáka, bývalého partnera v spoločnosti Penta Investments za 6,2 milióna kanadských dolárov.
Súčasťou kontraktu má byť záväzok investovať do obnovy a rozvoja areálu, spoločných priestorov, ako aj vybavenia údržby a príslušenstva. Neskôr aj do rozšírenia kapacity hotela a reštaurácie. Marián Šťastný spolu s manželkou Evou budú môcť v rezidencii naďalej bývať.
Rozdelená rodina
Marián Šťastný hral po emigrácii z ČSSR v NHL v rokoch 1981 - 1986 za Quebec Nordiques a Toronto Maple Leafs. Po skončení kariéry investoval s manželkou Evou do pozemkov na vybudovanie golfového rezortu.
Majú spolu tri deti: najstaršiu Evu, Roberta (obaja sa narodili pred emigráciou v r. 1980) a najmladšiu Janu, ktorá sa narodila už v Kanade. Bývalý obchodný poradca a konzultant Robert dnes ako slobodný umelec žije striedavo v Quebecu, Mníchove, Berlíne aj na Slovensku. Jana žije v Toronte a Eva v Quebecu.
Vzťahy medzi súrodencami sú podľa Roberta komplikované: „Janka žije v Toronte, čo je najdrahšie mesto v Kanade. Odpovedá mi iba na nekonfliktné a pozitívne maily... Evka a ja sme tiež v kontakte. Ale s ňou je to krehké. Je veľmi citlivá a v prípade konfliktu na mamu nedá dopustiť. Nikto z nás nemá životného partnera. Naša rodina je konár na väčšom strome Šťastných, ktorý trochu trpí. Ale aj my ožijeme,“ verí.
